Zmar 09 – Na vratkých nohách

Dvojica mužov dnes mala množstvo práce. Museli posekať všetky mŕtvoly, aby mohli byť predhodené ako potrava prasatám. Bol to osvedčený spôsob ako sa zbaviť tiel obetí a robili do dosť často. Po vyčerpávajúcom kúskovaní tiel štyroch urastených chlapov, z ktorých jeden bol hotový obor, bolo spracovanie útleho dievčenského tela skoro oddychom. Hlavu, ktorá ostala ako posledná, jeden z nich schmatol za vlasy, zakrútil ňou a hodil ju svojmu kolegovi, „Teraz je rad na tebe, aby si roztrieskal lebku.“
„Len počkaj, nechcem znečistiť vlasy. A pozri na tie krásne biele zuby. Vieš za koľko také možno predať?“
„Do svojich kšeftov ma neťahaj. Raz niekomu začne byť podozrivé, odkiaľ máš všetky tie zuby a vlasy a bude s tebou amen.“
„Nikoho to nebude zaujímať. Skutočne horúcim tovarom sú orgány, ale v tom idú onakvejší machri, než som ja.“
„Aj tak, keď ti na to príde Labete, budem za chvíľu musieť rozsekávať teba.“
Ale škoda reči, jeho kumpán už kliešťami vylamoval kusy chrupu tak, aby nepoškodil zuby. Ak bude chcieť aj ostrihať z hlavy vlasy, bude to chvíľu trvať. Podišiel k poslednému stolu, kde ležalo vystreté ďalšie dievčenské telo s ranou na hrudi. Mali rozkaz nechať ju zatiaľ tak. Znudene prešiel rukou po jej tele a zodvihol jej ruku.
„Ty počúvaj, táto ešte nestuhla. Vieš čo ma napadlo?“
„Čo také?“ opýtal sa jeho kumpán a podišiel, hrkotajúc v ruke cennými zubami.
„Pozeraj, teraz uvidíš niečo, čo si ešte iste nikdy nevidel!“
A skutočne. Nie je to rozhodne všedný pohľad, keď tvojmu kumpánovi spadne z krku hlava priamo do lona dievčaťa, vystretého na márach, a odtiaľ sa ďalej kotúľa až na kraj stola aby s tresnutím dopadla na zem. Jeho druhovi však tento výkon akosi nestál za pohľad. Tupo sa díval na ostrie meča, ktoré mu trčalo z hrude. Zúbky v jeho ruke popadali na zem.
„Tak ako sa vám páči toto?“ skríkla Ino, ktorá aktuálne ovládala Labetovo telo.
„Otec mal pravdu!“ povedala si už ktovie koľký krát v priebehu tohto dňa. „Vždy hľaď na to, aby tvoje telo ostalo v rukách niekoho spoľahlivého.“ Čo majster Iruka zjavne nebol. Alebo sa mu snáď niečo stalo? Na to radšej nemyslela, lebo by to znamenalo Sakurinu smrť. V takom prípade bude na nej, dostať sa k vyvolávaciemu zvitku a získať späť aspoň Sakurino telo, skôr než sa Batori a jeho kumpáni preberú, alebo než začne policajná razia. Musí sa ale nejako zbaviť Labetovho tela a Labetu celkovo. Vie alebo aspoň tuší príliš mnoho.
„Odstúp od toho dievčaťa, Labete a zlož zbraň!“ ozvalo sa jej za chrbtom. „Zatýkam ťa!“

Keď Ino otvorila oči vo svojom tele, okamžite pocítila slabosť. Čo ako bola rana, ktorú si spôsobila, plytká, stratila dosť veľa krvi a bola mimo svoje telo viac než dvadsať hodín. S námahou otočila hlavu k miestu, kde sa bojovalo. Labete bol skutočne ostrieľaný bojovník. Bez ohľadu na to, v akej nemožnej situácii sa nachádzal, keď uvoľnila svoju techniku a on nadobudol vedomie, ešte stále stál na nohách a práve zabil jedného policajného strážnika, zmocniac sa pri tom jeho zbrane, odrazil útok ďalších dvoch. Policajná razia už začala.
Zviezla sa zo stola a prišlo jej nevoľno. Ako len mohla byť taká naivná? Hádam si nemyslela, že tak, ako v románoch alebo filmoch dokáže okamžite vyskočiť na nohy, ako keby išlo iba o škrabanec? Len čo pocítila trocha istoty v nohách, začala sa namáhavo vliecť smerom k plánovanej únikovej trase, k otvoru, ktorým zo zámku vyhadzujú smeti. Nie je príliš vysoko nad vodnou priekopou, dalo by sa bezpečne zoskočiť a dostať sa na protiľahlý breh.
Labete medzitým stihol zabiť ďalšieho policajta, ale poslednému sa ho podarilo prebodnúť a on sa zvalil na zem. Preživší policajný dôstojník ťažko oddychoval a držal si krvácajúce rameno. Potom zaregistroval Ino a vydal sa smerom k nej.
„Som zástupca kapitána stráže tejto prefektúry, Myoga Kani. Neboj sa, budeš bezpečí!“
Ino sa snažila zrýchliť, ale niekoľkými krokmi ju dohonil. „Misia nesmie byť prezradená,“ prebehlo Ino hlavou, „nesmiem sa nechať chytiť.“ V snahe ešte viac zrýchliť spadla na zem. Kúsok od nej ležala hlava nejakého dievčaťa, ktorej chýbalo jedno oko a z čeľusti mala povylamovanú väčšinu zubov.
„Viem, že si asi v šoku, ale je koniec. Nájdeme tvojich blízkych, môžeš mi dôverovať!“ Myoga Kani sa zohol, aby jej pomohol na nohy, keď tu Ino schmatla dievčenskú hlavu za vlasy a celou silou ňou tresla Kaniho do hlavy. Ten padol ako podťatý. „Dúfam, že som ho nezabila.“ prebehlo jej hlavou a začala sa plaziť smerom k odpadovému otvoru, zanechávajúc za sebou krvavú stopu, lebo už nemala dosť síl, aby sa zodvihla.
Po chvíli za sebou začula šramot a vzdychanie. Tresla policajta príliš slabo? Obrátila hlavu a uvidela Labeta, ako sa plazí za ňou.
„Kto si? Kto ťa poslal?“
Nech sa Ino pokúšala plaziť akokoľvek rýchlo, Labete s ňou, napriek ťažkým zraneniam, držal tempo, dokonca ju dobiehal. Už iba pár metrov. Teraz nesmie stratiť vedomie, akokoľvek ju obchádzali mdloby, lebo bude koniec. Už sa dostala na dosah k otvoru a pokúšala sa cezeň prehupnúť, keď tu Labete pozbieral zvyšky síl, postavil sa a vrhol sa na ňu. Obaja padli do vody. Jej chlad Ino na chvíľu prebral. Zároveň však pocítila ako jej hrdlo zovreli Labetove ruky. Vo vode siahajúcej po pás sa Labete postavil a Ino v jeho železnom zovretí začal dochádzať vzduch. Niečo dlhé čierne sa Labetovi ovinulo okolo hrdla a strhlo ho pod vodu. Ino ani nestihla polapiť dych a zavrela sa nad ňou hladina. Neostali jej už vôbec žiadne sily. Má to ukončiť a zhlboka sa pod vodou nadýchnuť? Posledné, čo uvidela, než stratila vedomie, bol chlapec s maskou ANBU, ktorý stál nad ňou na hladine a díval sa na ňu.

Keď Sakura otvorila oči, okamžite zalapala po dychu. Ako pálenie v pľúcach ustupovalo, začala vnímať veci okolo seba. Zápisník! Kde je?
„To je v poriadku, Sakura. Mám ho ja.“ povedal Iruka, ktorý pri nej celý čas kľačal. „Dokázali sme to.“
„Kde je Ino?“
„Ešte sa nevrátila. Jej telo by malo byť v paláci. Asi po ňu budem musieť ísť a využiť zmätok spôsobený policajnou raziou a vyniesť ju z Batoriho paláca. Ty zatiaľ zanesieš zápisník do Konohy.“
„V paláci? Nie, nerobte si starosti, Iruka-sensei, naposledy som ju videla vtelenú do šéfa Batoriho ochranky, Labetu. Určite nájde spôsob, ako sa odtiaľ dostať a ešte aj zamiesť stopy.“
„Ale aj tak, keď sa do pol hodiny neobjaví ...“
„Nikam nepôjdeš!“ ozval sa chlapec s maskou ANBU, ktorý sa pred nimi zrazu objavil. Bezvládne Inino telo, ktoré niesol v náruči, hodil na zem a urobil pečať.
„Čo to s ňou robíš?“ skríkla Sakura a vyskočila, ale Iruka ju rázne zastavil.
„Za žiadnych okolností sa nepohni!“ rozkázal a Sakura si uvedomila prečo. Cítila, ako jej po pravej lopatke niečo lezie a nepotrebovala ani otočiť hlavou, pozrieť sa, čo to je, lebo aj na Irukovi sa zrazu objavili tri atramentové pavúky.
„Misiu sme splnili!“ povedal Iruka dôrazne a zdvihol do vzduchu zápisník. „Sakura sa držala schváleného plánu a po mne tiež neostali stopy. Ino tiež urobila všetko, aby bola misia úspešná. Potrebujeme ju ošetriť, aby sme zistili ďalšie detaily.“
„Podajte mi ten zápisník!“
Iruka tak urobil, ANBU odstúpil od Ino, prezrel si zápisník a zmizol. Zmizli aj pavúky.
Sakura zobrala Ino do náruče a začala jej ošetrovať ranu na hrudi. Bola pri vedomí. Iruka jej vtlačil do úst jednu krvnú pilulku. Chvíľu na to, čo ju prehrýzla, sa jej začala vracať farba do tváre. Irukovi odľahlo. Toto bola nesporne jeho najnáročnejšia misia. Na hrozné predstavy, ktoré ho kvárili, odkedy sa vyslobodil z lán, ktorými ho zviazali lovci a zistil, že Inino telo sa dostalo do rúk Labetových ľudí, iba tak ľahko nezabudne.
„Iruka-sensei!“ prebral ho zo zamyslenia Sakurin hlas. „Mohli by ste už mne a Ino dať nejaké šaty?“
Iruka si až teraz uvedomil, čo mu doteraz od všetkého toho napätia unikalo. Sú tu pred ním dve jeho študentky úplne nahé a ...
... on im nemá čo dať obliecť.