Duša v schránke 05 – Spoločenstvo silného štátu

To škrabkanie mu už liezlo na nervy. Prísne chránený objekt spoločnosti SSŠ, do ktorého nemá preniknúť ani myš? To si robia hádam srandu. Nestačí, že musí celú noc sledovať zábery kamier na prázdne chodby? Preletel očami monitory. Nikde nič. Bude potrebovať iba okamih. Vyskočil, schmatol palicu a prudko roztvoril dvere. Zazrel pohyb, ale minul. Čierna myš unikala smerom k terase a akoby sa pokúšala sa pretlačiť cez nejakú štrbinku. Strážnik sa rýchlo obzrel k monitorom. Teraz to už hádam nenechá plávať. Rozbehol sa k dverám, ale neskoro. Pretlačila sa von? Nemožne! Pozrel na monitor pri dverách a zbadal myš dívajúcu sa priamo do kamery monitorujúcej terasu. Keby teraz otvoril dvere, bude o tom na páske záznam. Začínal váhať, keď sa znova ozvalo škrabkanie. Otvoril dvere a čerstvý nočný vzduch ho priam ovalil. „Čo to len ro...“
Pri pohľade na svetlá mesta sa mu objavil na tvári úsmev a dvere zatvoril bez toho, aby vyšiel von. Vošiel do kontrolnej miestnosti a prezrel jednotlivé obrazovky. Vrhol pohľad na stenu, kde bol plánik rozmiestnenia kamier. Niektoré boli statické, iné sa otáčali. Do toho sa nedalo zasiahnuť, ale bolo možné záber približovať a vzďaľovať, čím sa zmenšovalo alebo zväčšovalo zorné pole. To je ono!
„Som vnútri a mám čiastočnú kontrolu nad kamerami.“ oznámila Ino čakajúcim spoločníkom. „Budem vás navigovať, riaďte sa presne mojimi pokynmi.“

„Nie ste už na takéto misie pristarý?“ adresoval Sai poznámku Ibikimu, ktorý sa práve preťahoval cez priechod vo výťahovej šachte. Týmto spôsobom obišli niekoľko kamier. Ibiki sa pousmial. Tento mladík má vážne talent vytáčať ľudí okolo seba. Poznámku proste ignoroval.
„Kadiaľ ďalej?“
„Tak a sme tu.“ pomyslel si Ibiki. Toto je to miesto, kde sa bola vyrobená bábka, ktorá sa našla v tajnom dome kňažky. Ino a Choji ju síce zabavili na preskúmanie, no ešte než s ňou stihli prísť do Konohy, už tam dokvitli právnici firmy SSŠ a dožadovali sa jej vrátenia, argumentujúc ochranou výrobného tajomstva, mávajúc nariadením daimyoa a patentovým zákonom, na ktorom sotva stihol zaschnúť atrament. Vymohli si dokonca aj odovzdanie vzoriek, ktoré sa zatiaľ z bábky odobrali a odišli s prehlásením, že akékoľvek spájanie produktu ich firmy so zločinom je poškodzovaním dobrého mena ich spoločnosti, ale ak máme aj naďalej pocit, že tú bábku potrebujeme pri vyšetrovaní, máme podať formálnu žiadosť na vedenie, ktorá bude riešená najneskôr do 30 dní. Nikto samozrejme neveril, že dostanú naspäť tú istú bábku. Ak je do toho zapletený Root, ako sa zdá z hlásenia Anko, tak ich prsty musia siahať ešte vyššie, ako za Danzovho života.
Čo nevidieť boli vo výskumnej miestnosti. Na stole uprostred ležala bábka o veľkosti dieťaťa. Tá, ktorá patrila kňažke. Pri stene bolo niekoľko ďalších. Sai k nej pristúpil a odobral vzorku z miesta, odkiaľ už jedna odobratá bola. Nebude to tak nápadné. Ibiki prikročil k stolu a poobzeral sa. Všetko upratané a tabuľa nad stolom zmazaná. Pozrel na stolový kalendár. Na dnešný deň tam stálo „Odovzdať všetky výsledky vedeniu.“ a bolo to odfajknuté. Takže hľadať tu niečo by bola strata času. Nevadí, aj tak to tu bola iba jedna z plánovaných zastávok.
„Pokračujeme.“
Stala sa však ešte jedna vec. Dnes ráno priviedli na strážnicu v sídelnom meste neznámu ženu, ktorá sa túlala ulicami, oblečená iba v tenkom župane a hľadala svojich rodičov. Keď sa jej pýtali, kto je a ako sa volajú jej rodičia, nedokázala odpovedať. Odfotili ju a skúsili jej zobrať odtlačky prstov, ... žiadne však nemala. Vzhľadom na pohotovosť ohľadne sprisahania Jedenástich spravodlivých oznámili záležitosť Konohe, no keď Ibiki, ktorý bol v danej chvíli spolu so Saiom najbližšie, dorazil, kapitán stráže poprel, že by kohokoľvek zaistili. Ibiki sa nenechal rozhodiť, vedel, že v každej skupine ľudí, ktorá má za úlohu niečo utajiť, je nejaký slabší článok. Tak sa po odchode z kapitánovej kancelárie zastavil uprostred strážnice a len tak, ako by nemal nič lepšieho na práci, si dôkladne prezrel prítomných. Viacerí sa ho snažili ignorovať, uhýbali pohľadmi, ba niektorí zjavne prichádzali do rozpakov. Vytipoval hneď tri „slabšie články“ a ako k prvému sa pozvoľna priblížil k strážnikovi, z ktorého tváre priam sršala neistota a vnútorný zápas. Strážnik vyskočil zo stoličky a trielil smerom k toaletám. Cestou otočil hlavu a jeho oči sa stretli s Ibikiho pohľadom. Bingo! Ešte chvíľku počkal a bavil sa znervózňovaním ostatných strážnikov a potom sa tiež vybral na toaletu. Výsledkom bola nielen informácia, že ženu odniesli dvaja neznámi muži a následne dostalo osadenstvo strážnice prísny zákaz o tom hovoriť, ale aj dve fotografie onej ženy, ktoré mali byť pôvodne skartované. A ako bonus informáciu, čo primälo strážnika hovoriť. Žena sa na nerozoznanie podobala na jednu herečku, ktorú strážnik obdivoval a teraz ho pochytili obavy, či je v poriadku. Nemajúc zatiaľ inú stopu, zašiel navštíviť spomínanú speváčku na adresu, ktorú si zistil. Bola doma a vyzerala byť v poriadku. Po pár prehodených vetách o fiktívnom vyšetrovaní udalosti, pri ktorej bola spozorovaná osoba, čo sa jej podobala, príjemné prekvapenie. Išlo o veľmi inteligentnú, rozhľadenú a dôvtipnú ženu, s ktorou bola radosť konverzovať. Z toho a z vybavenia jej bytu, ktoré úchytkom zazrel od dverí, bolo zrejmé, že nežila primárne z herectva. Samozrejme, pri všetkej počestnosti. Na inkriminovaný čas mala alibi, no s úsmevom odmietla povedať aké. Na otázku, či si okolo seba nevšimla niečo nezvyčajné, so smiechom odvetila, že jej minister financií prestal nadbiehať, ale potom zvážnela.
„Budú to už asi tri, či štyri dni, keď som mala v noci pocit, akoby u mňa v izbe niekto bol, ale nemala som síl ani obrátiť hlavu. Myslela by som si, že to bol iba zlý sen, no ráno som vstala úplne vyčerpaná. Aj som mala deň dva strach spať doma. Je to ale dosť potrhlá historka, však?“
„Vôbec nie,“ ubezpečoval ju Ibiki, „je to normálne, ak je človek opatrný.“ Ešte jej ukázal znak, ktorý narýchlo načmáral do notesa a samozrejme ho nemala odkiaľ poznať, keďže si ho práve vymyslel, zdvorilo odmietol pozvanie na čaj a odišiel. Na ulici hneď za rohom nasypal na list zápisníka, na miesto, kde sa ho dotkla trocha rozdrvenej tuhy z ceruzky a sfúkol ju. Hmlisto sa na ňom rysoval odtlačok prsta. To iba pre istotu. Na to sa vrátil za Saiom, ktorý celý čas sledoval sídlo firmy SSŠ. Prezrel si jeho doterajšie zápisky zo sledovania a jednom mieste sa zarazil. Na mieste, kde do firmy vošiel zjavne rozrušený minister financií a vyšiel odtiaľ so ženou, ktorú iba krátko po Ibikiho odchode doviedla dvojica mužov. Ukázal Saiovi fotografie, ktoré získal a on potvrdil, že videl práve tú ženu.
Začínal sa rysovať obraz, ale Ibiki si nebol istý, že aký. A aj to je jeden z dôvodov, prečo Kakashi povolil dnešnú akciu a prečo sa so Saiom práve pokúšajú otvoriť trezor v kancelárii riaditeľa. Zámka nebola digitálna, takže správnu kombináciu čísiel zistili klasickým spôsobom. Už chýbal iba kľúč. Sai priložil zvitok ku kľúčovej dierke, načrtol naň držadlo a nechal časť atramentu vtiecť do diery, kde stuhol v požadovanej forme. Klik a už prezerali rôzne účty a písomnosti. Sai rýchlo prepisoval niektoré údaje, ale to hlavné, to čo by vnieslo viac svetla do skrytých aktivít firmy SSŠ, to nie a nie nájsť.
„Pozor, niekto sa k vám rýchlo blíži!“ ozvala sa náhle Ino. „Ale nenapreduje chodbami. Ide ... hmm ... mám pocit, že postupuje ventilačným systémom.“
Sai a Ibiki si vymenili pohľady. Ventilačný systém tejto budovy je plný mreží, pascí a vetrákov s nepríjemne ostrými lopatkami. Ako možnú trasu prieniku ho zavrhli hneď na začiatku, lebo je v ňom takmer nemožné napredovať, nieto ešte rýchlo. Sai ticho zasunul zásuvku. Obaja skočili do tienistých častí miestnosti a čakali.
„Už je v miestnosti,“ informovala ich Ino, „zastavil sa pri pravej stene, asi 18 metrov od vás.“
„Stena je od nás vzdialená asi tak 9 metrov.“ oponoval Sai. Ibiki vyšiel z tieňa a podišiel k stene.
„V skutočnosti sú tu dve kancelárie.“ šepol Saiovi, ktorý tiež pristúpil. Sai prikývol a urobil niekoľko pečatí, tak ako ho to naučili v Roote. Uprostred steny sa objavil priechod o šírke dverí, cez ktorý uvideli otvorený trezor v tajnej miestnosti.
„Pozor, vie o vás.“ varovala ich Ino. „Keď ste sa k nemu priblížili, tiež sa pohol a teraz je od vás naľavo.“
Postavili sa k obom stranám dverí a Sai rýchlo namaľoval troch hadov, ktorých poslal do miestnosti na miesto určené Ino. Presne o tri sekundy na to vtrhli do miestnosti aj oni.
Hadi nedokázali splniť svoju úlohu, lebo bielovlasý protivník sa z ich zovretia pohotovo vyšmykol ...
... a nabehol priamo na ostrie Saiovho tanta, ktoré nim neškodne prešlo. Sai nenaraziac na očakávaný odpor stratil rovnováhu. Iba na zlomok sekundy. Ale aj to stačilo, aby sa mu protivník dotkol hlavy a obalil ju vodou. Vzápätí sa pokúsil uniknúť, no Ibiki mu podrazil nohy a on sa zviezol na zem. Súčasne Ibiki nahromadil do ruky toľko čakry, koľko len za ten čas dokázal a prerazil povrch vody, obaľujúcej Saiovu hlavu. Nedalo sa síce zabrániť, aby ten úder nezrazil k zemi aj Saia, ale čo už, zaslúžil si to predsa za tie poznámky o Ibikiho veku. Dobrou správou bolo, že boli znova dvaja na jedného, zlou, že ich protivník je teraz bližšie k východu než oni. Zdvihol ruky, namieril na nich prstami a už sa museli kryť pred vodnými projektilmi, ktoré začali bezohľadne pustošiť zariadenie kancelárie. Úmysel splniť misiu bez zanechania stôp tým zobral za svoje. Protivník pomaly spätkoval k východu a bez prestania po nich strieľal. Náhle skríkol: „Robíš si srandu? Nie, to rozhodne neurobím! Odmietam!“ Zjavne bol v kontakte s niekým zvonka rovnako ako oni. A čo mu asi bolo povedané sa dovtípili, keď sa ozvala Ino.
„Vážne vás nechcem rušiť, ale zrazu je tu frmol. Museli sme byť prezradení. Budova je obkľúčená a postupne sú uzatvárané ústupové cesty. Tu v riadiacom centre sa dlhšie než dve minúty neudržím. Musíte súrne vypadnúť.“
Protivník prestal strieľať a vyrazil dvere kancelárie. Pustiac sa za ním začuli, ako vyráža dvere toaliet, čo boli priamo oproti. Už ho len zazreli stáť v záchodovej mise s niekoľkými ukradnutými dokumentmi, zastrčenými za plášťom. Zamával im ... a spláchol sa.
„My musíme vypadnúť tiež, a to doslova.“ povedal Ibiki a vrhol trojicu shurikenov proti okennej tabuli. Sklo sa rozsypalo s veľkým treskotom a upútalo pozornosť niekoľkých temných postáv na nádvorí. Ale na tom už teraz nezáležalo.

Zo stúpajúcej stavebnej plošiny bol pekný výhľad na sídlo spoločnosti SSŠ, v ktorej skúsené oko ešte stále dokázalo postrehnúť neprirodzený ruch. Anko presne vedela, čo ho spôsobilo. A taktiež sa jej začal vytvárať jasnejší obraz o tom, čo táto firma pod heslom TECHNOLÓGIE ZAJTRAJŠKA PRINÁŠAME UŽ DNES robí. Pôvodne sa zdalo, že iba využíva technologické know-how skrytých dedín, s ktorým začali obchodovať na čiernom trhu rôzni nespokojenci po tom, ako sa ukázalo, že Aliancia pretrvá aj po vojne. Tí, ktorí sa s touto zmenou nedokázali vyrovnať, si začali hľadať iný zmysel života. Už spravidla nevolili cestu nukeninov, ako to bolo voľakedy, ale formálne zotrvávajúc vo zväzku so svojimi dedinami, začali pracovať vo rôznych sférach na vlastnú päsť. A zdá sa, že Root zašiel ešte ďalej. Založil si na krytie svojich aktivít vlastnú spoločnosť, ktorej skratka mala podľa rôznych šepkaníc znamenať Spoločenstvo silného štátu. Aké typické. Ostáva iba zistiť, odkiaľ majú zdroje, kam siahajú kontakty a aký majú podiel na sprisahaní, ktoré sa práve vyšetruje. Plošina zastavila na najvyššom poschodí stavby a Palantir si po jej boku hlasno vydýchol.
„Snáď len nemáš strach z výšky?“ podpichla ho.
„Nie, ale táto plošina má istý hmotnostný limit a asi od polovice som začal mať obavy pre Chojiho váhu.“ odpovedal s úsmevom.
„Čo je s mojou váhou?“ prebral sa zo zamyslenia Choji.
„Bola reč o váhe tvojej osobnosti. Ako veľmi si ťa ceníme.“ chlácholila ho Anko a bola si istá, že Palantir jej to urobil schválne. Choji sa pousmial a znova zahĺbil do svojich myšlienok.
„Asi ho budeme musieť poslať ako spojku do Oblačnej, takto nám bude nanič.“ nadhodil Palantir.
„Možno.“ súhlasila Anko a pozdravila Ibikiho. Na ostatných budú musieť ešte počkať. Pristúpila k okraju lešenia. Sotva sa začalo rozvidnievať a stavbári už dole usilovne liali betón na veľkú plochu, ktorú potrebovali spevniť pred rozšírením staveniska. Odtiaľto z hora sa zdali takí drobučký.
„Na čo myslíš, keď sa takto dívaš dole?“ opýtal sa jej zrazu Palantir.
„Prečo?“
„Kvôli tomu, čo sa stalo v Bábkarovom sídle. Vedela si, že môj klon je infiltrovaný a predsa si sa ním nechala ohroziť.“
„Vedela som, že to máš pod kontrolou.“ uškrnula sa Anko. „Verila som ti.“
„Mne to prišlo skôr ako hmlistá ruleta.* Viem, že sa takto chováš odkedy ťa ...“
„Keď vieš, tak prečo to riešiš práve teraz?“ Anko zaťala päste a vrhla naňho zlostný pohľad.
„Práve teraz si to urobila na spoločnej misii so mnou.“
„Má pravdu,“ zapojil sa do rozhovoru Ibiki, „je to slabina, aj keď myslíš, že je všetko pod kontrolou.“
„Už aj ty? Tak fajn. Chcete vedieť, na čo myslím, keď sa dívam dole? Na rýchle zmeny, ktoré sa nám dejú priamo pred očami. Schválne, aká bola najvyššia budova v sídelnom meste ešte pred vojnou? A nejde iba o to.“
„Rýchle zmeny?“ zamyslel sa Palantir. „No, keď sa to tak vezme, je čo doháňať. Pred poslednou vojnou investovali do vývoja techník a technológií najviac peňazí skryté dediny. Ich výsledky boli tajné, alebo použiteľné iba pre shinobiov. Hlavne v oblasti zdravotníctva boli rozdiely priepastné. Je čo doháňať a to, čo vidíme je iba príprava k skoku, ktorý príde.“
„Ale! Z tejto stránky ťa ešte nepoznáme.“ usmiala sa Anko, spokojná, že sa jej podarilo zmeniť tému a následne upútal jej pozornosť prílet Saia so Shikamarom.
„Prepáčte mi, ľudia. Viem, že je otravné zísť sa takto a na takomto mieste,“ začal Shikamaru, „ale bol som nútený prerušiť prevádzku nášho takticko-komunikačného systému pre hrozbu nepriateľskej infiltrácie. Ino na tom práve pracuje.“
„Myslíš, že na Bábkarových rečiach o tom, že je medzi nami zradca, niečo je?“ zarazila sa Anko.
„Ba čo viac, predpokladá, že sa ten zradca nachádza tu medzi nami.“ doplnil Palantir. „Kto je to?“
„Tak pekne po poriadku.“ Shikamaru vrhol závistlivý pohľad na mráčik, ktorý osamelo plával na oblohe a pokračoval. „V prvom rade nám Oblačná poslala jednu fotografiu, na ktorej je tá Surejji.“ vytiahol z vesty obrázok a ukázal ho prítomným.
„Veď ona vyzerá úplne ako ...“ vyrazil zo seba Iruka.
„... ako Shizune.“ doplnil ho Shiakamaru. „A tiež ako žena, ktorá sa pred asi piatimi rokmi objavila v aj Konohe.“ a obrátil pohľad na Palantira.
„Ona sa volala Hatsuyuki.“ mykol plecami Palantir. „A už nežije. Viem to naisto.“
„Nejde iba o to. Skúšal som zistiť, ako bol infikovaný Shinobu Mibu a vôbec, čo bolo spúšťačom pokusu o atentát pri oslavách. Dlho som na nič neprichádzal, ale teraz som sa na to pozrel z iného uhla. Ty si mal možnosť prísť do kontaktu so všetkými útočníkmi na nádvorí, lebo si ako jediný nemal pevné stanovište.“
„Veď nám predsa po celý čas pomáhal.“ opáčil sa Iruka.
„Náš pokus o polapenie Bábka bol aj tak neúspešný, lebo nás protivník predbehol a bola vyzradená aj naša misia v centrále spoločnosti SSŠ.“ Shikamaru sa obrátil k Palantirovi. „Nemáš k tomu čo povedať? Lebo by nám dosť pomohlo, keby si prehovoril.“
„Napriek všetkej svojej chytrosti si zabudol na jednu dôležitú vec.“ Palantir sa usmial a pozrel na tieň, ktorým ho Shikamaru znehybnil. Shikamaru tieň okamžite zrušil a chytil sa za hlavu. Palantir sa rozbehol k okraju lešenia v čom mu nedokázali zabrániť ani Saiovi hadi, ani Anko, ktorej útoku sa vyhol.
„Nedovoľte, aby sa vás dotkol.“ skríkol Shikamaru, ale to už Palantir preskočil cez okraj a rútil sa nadol. Vyrazil za ním Sai na vtákovi, ale ten sa mu rozplynul po zásahu kunaiom. Choji pre to musel so svojou predĺženou rukou chytiť Saia, miesto aby polapil utečenca. Puff. Betonári pracujúci dole zdesene uskočili a sivá masa začala pomaly zapĺňať dieru po dopade.