Hrob nemŕtveho 09 – Smrť v onsene

Hana síce hovorila, že má relaxovať, kým je možnosť a užívať si hru na turistku, no Tenten predsa len nedokázala nájsť ten správny pôžitok v kúpaní sa v horúcich prameňoch, masážach a ochutnávaní lahôdok, akými turistická destinácia ako Yugagakure oplývala. Mnohé z toho mohla aj v Konohe, hoci na vlastné náklady. Hana aspoň dostala zmysluplnú úlohu, na ktorej sa však Tenten ako genin nemohla podieľať. Sledovať iného shinobiho je zatiaľ mimo jej kvalifikáciu. Jej nádej, že by mohla na tejto misii robiť čokoľvek zaujímavé postupne pohasínala. Záhadný obrazec, ktorý si vyrezal do ruky zavraždený jonin z Konohy je pravdepodobne rozlúštený a Hanine psy sú dosť inteligentné na to, aby si dokázali prenos správ od kapitána a späť zorganizovať sami. Natíska sa teda otázka, čo na tejto misii vôbec robí. V podstate robí dozor Haniným psom, ktoré sú skrze techniku Jūjin Bunshin maskované za exotické, závojom zahalené služobnice zo Zeme vetra, ale aktuálne musí vždy jeden z nich zaskakovať Hanu, ktorá je na sledovacej misii. Tým pádov vlastne ona všakovako posluhuje im, aby udržala zdanie Haninej prítomnosti. A teraz práve umýva jednému z nich chrbát.
„Ide ti to skvelo, Tenten, ďakujem.“ ozvala sa náhle „Hana“. „Teraz ja umyjem tvoj chrbát.“
„Ty si tu? Ako dlho? Nemáš náhodou inú úlohu?“ vykríkla Tenten, prekvapená, ako sa mohla nechať takto napáliť.
„Poslala som namiesto seba záskok, lebo potrebujem aj trocha relaxu.“ usmiala sa Hana.
„No skvelé, ja nemôžem, ale pes áno?“ vytkla Tenten roztrpčene. Prišlo jej to ponižujúce.
„A mimo to, čakáme predsa touto dobou správu od kapitána. Musím predsa použiť na posla Jūjin, aby to nebolo nápadné.“
„Takže ...“
„Áno, už je správa tu.“
Do miestnosti vkĺzol pes so správou. Hana ho rýchlo premenila na svoj klon a preletela pohľadom po lístku, zatiaľ čo on jej oddane olizoval ruku a priateľsky pri tom vrčal.
„P-p-prečo sa chová ako pes?“ ozvalo sa od dverí.
„No zbohom, sme vyzradení,“ pomyslela si Tenten, keď uvidela pri dverách prekvapeného mladého čašníka nesúceho občerstvenie.
„Je to len taká hra.“ začala nenútene vysvetľovať Hana. „Skúška jej absolútnej oddanosti voči svojej panej. Keď bude poslúchať, vyberiem tu hľa kostičku,“ vytiahla so zvodným pohľadom asi 25-30 centimetrový oválny, pekne vyrezávaný, predmet zo slonoviny, „a budem sa s ňou hrať.“
Pes pri pohľade na predmet zaúpel a Tenten by sa najradšej prepadla, ale zahrkanie pohárov na tácke a čašníkova červená tvár boli neklamným znamením, že to zabralo.
„To-toto, je verejný priestor, tu sa nemôžete hrať.“ vyrazil zo seba.
„Tak budeme musieť ísť na izbu?“ hrala Hana sklamanú. „Aj tam nám donesieš občerstvenie ty?“ žmurkla naňho a on prišiel do rozpakov.
„Vážne by ste boli radi, keby som ho doniesol?“ opýtal sa trocha nesmelo.
„Nie, iba žartujeme.“ odvrkla Tenten, ktorej sa nepáčila táto situácia, ani smer, ktorým sa rozhovor uberal.
„Ale, ale, Tenni je dnes aká zlá.“ zasmiala sa Hana a žmurkla na čašníka spoza závoja. „Pokojne príď. Veď ja ju obmäkčím.“

„Čo to malo znamenať?“ spustila Tenten, ako náhle čašník odišiel. „Nepreháňaš to náhodou?“
„Vôbec nie. Ubytovali sme sa práve v tomto osene v nádeji, že sa nám podarí skontaktovať s majiteľom, alebo aspoň o ňom niečo zistiť. Patrí totiž medzi priateľov Konohy a kapitánovi sa o ňom nepodarilo nič zistiť. A doteraz ani nám. Samé vyhýbavé odpovede.“
„Myslíš, že sa práve od neho niečo dozvieme? Možno nás už má dosť.“
„Len rozmýšľaj. Nenosila sem doteraz vždy občerstvenie čašníčka? A objednávky na izby má tiež niekto iný. Tento čašník bol doteraz výlučne v jedálni. Iste, že teraz doniesol občerstvenie sem môže byť náhoda, ale naznačil, že by ho mohol doniesť aj na izbu. Takže si to najskôr zámerne vymenil a môže to urobiť znova. Myslím, že sa mu páčim.“
„Alebo sme boli odhalené a on má za úlohu sledovať nás. Mohol niekto sledovať tvojich psov.“
„To je málo pravdepodobné,“ opáčila sa Hana a jej pes prisvedčil, „a v takom prípade by musel byť protivník nesmierne skúsený, aby sa takto odhalil, bez obáv, že bude prezradený.“
„Fajn, asi budeš mať pravdu. Ale mám ešte jednu otázku. Kde si nabrala tú slonovinovú VEC? Snáď len niečo také nenosíš stále so sebou?“
„Milá Tenten, časom zistíš, že tak, ako ti kunai dáva bezpečie, toto ti dáva nezávislosť.“ usmiala sa Hana vaľavravne. „Zohnal mi to v starožitníctve jeden náš spoločný známy.“ dodala.

„Tak som ju presvedčila aby si dnes večer mohol byť s nami,“ polapila Hana zozadu čašníka tak prudko, až mu takmer vypadla tácka z ruky, „ale nebolo to jednoduché. Musela som sľúbiť, že jej pomôžem nájsť v Yugakure na nejaké strašidelné miesto. Je totiž blázon do paranolmálnych javov, niekedy sa to s ňou nedá vydržať.“
Hana sa čašníkovi, ktorý sa im predstavil pod menom Kubo, tlačila na chrbát tak, aby jasne cítil krivky jej tela. Poznala svoje prednosti. „Ale ja netuším, kde také nájsť.“ pošepla mu do ucha.
„Čo si pod strašidelným miestom predstavujete?“ zaujímal sa Kubo.
„Nemusí tam nevyhnutne strašiť. Stačí ak tam niekto zomrel za nevyjasnených okolností a možno tam stále je jeho nespokojná duša.“ vysvetlila nenútene Tenten.
„Tenni si totiž myslí, že by dokázala s takým duchom komunikovať.“ dodala Hana.
„No, hovorí sa, že neďaleko Yugakure, je zapečatený ...“
„Ja nechcem chodiť neďaleko Yugakure, ja chcem nájsť také miesto v blízkosti.“ skočila mu do reči Tenten a a svoje vyjadrenie podporila zanovitým dupnutím.
Kubo sa zamyslel. Vymeniť si službu nebolo vôbec jednoduché a teraz to má vyjsť na vnivoč? Jedine, že by ... Ale, nie ... Hoci ...
„Nesmel by som o tom hovoriť, ale jedno také miesto je aj tu v našom onsene.“
Hana vrhla spoza jeho chrbta na Tenten víťazný pohľad. „Prečo o tom nesmiete hovoriť? Začína to byť zaujímavé.“
„Stalo sa to iba dva dni pred tým ako ste prišli. Majiteľ nášho onsenu náhle zomrel a priamo tu v budove a rodina si neželala, aby sa to rozkríklo. Mali obavy o tržby.“
„Záhadné úmrtie? Prečo nie vražda? Nebola to vražda?“ nahodila Hana sklamaný tón.
„No vlastne ...“ začal Kubo rozpačito, „neviem či by som to mal povedať, ale ...“
„...ale?“ zopakovala Hana a zavesila sa mu na krk. „Ty niečo vieš, ale neveríš nám však?“
„Tak to nie je, len ide o neoverenú informáciu. Jeden starší člen klanu, ktorý inak býval celkom schopný shinobi, vyslovil podozrenie, že majiteľa nášho onsenu zabila kliatba. Ale netuším, z čoho tak usudzoval.“
„Kliatba? To ako chradol zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, až kým nevydýchol?“
„Nie, tak to nebolo. Nič nenasvedčovalo, že by mu niečo bolo. Robil to čo bežne. Akurát v deň smrti som ho stretol aj pred poštou. Chcel podať nejaký list a nevedel, že poštovné je až štyri a pól ryu, tak si odo mňa jedno požičal.“
„Duša, ktorá zišla zo sveta záhadným spôsobom a má nesplatený dlh. To je ono!“ zaškerila sa trocha strojene Tenten.
„Vedel by si nás tam zaviesť?“ žobronila Hana. „Ani nevieš ako mi tým pomôžeš.“
„No, no, vlastne áno. Je to na skok, len donesiem univerzálny kľúč.“

„Toto je perfektné, však Tenni?“ prehlásila v izbe zavraždeného majiteľa onsenu Hana, a nebadane sa dotkla nosa a ukázala Tenten smerom do rohu miestnosti, odkiaľ bol nepatrne cítiť pach krvi. Tenten pochopila, čo sa od nej očakáva.
„Cítim niečo zo toho rohu. Akoby sa tam udialo niečo strašného.“ namierila si to tam.
„Tam našli mŕtvolu.“ prehlásil Kubo. „To ona fakt niečo cíti?“ obrátil sa na Hanu. Tá sa rozhodla, že teraz nechá dôjsť celú hru k vyvrcholeniu, aby mohla Tenten nerušene prezrieť miesto činu.
„Zaslúžiš si odmenu.“ zeševelila mu do ucha, kým sa Tenten skláňala k podlahe z mäkkého dreva. „Vieš ako sa bozkáva v Zemi vetra?“
„To netuším.“ priznal Kubo a naklonil sa k Hane.
Tá si sňala závoj a Kubo vydesený zaspätkoval. „Tak čo, nechceš mi snáď dať pusinku?“
„Prepáč, ale už budem musieť ísť. Po kľúč sa stavím ráno. Vyšmykol sa z Haninho objatia, čo mu ona veľkoryso dovolila a vybehol z izby.
„To bolo celkom kruté.“ podotkla Tenten s úsmevom. „Niečo mám!“
„Ale zaslúžené!“ chichotala sa Hana, zrušila Henge a pozrela sa na Tentenin objav. „Každopádne teraz skopírujeme ten odkaz a vrátime sa na izbu.“

„Tak ja neviem. Buď ten prvý znak predstavuje slovo „veľký“ a tá vlnovka s háčikom na konci je pokusom o ďalší znak, hoci ma nenapadá aký, alebo je to jeden nedokončený znak a ani v tomto prípade ma nenapadá, že aký. Vôbec sme nepokročili.“
„Pravda,“ prisvedčila Hana, „zatiaľ žiadny pokus o pretvorenie tej vlnovky v niektorý zmysluplný znak nikam neviedol. Budeme to musieť zobrať z inej strany a hľadať niečo použiteľné v informáciách, čo máme.“
„Mohlo by nám pomôcť to s poštou?“
„Nemáme na výber. Budeš to musieť zajtra preveriť.“ ukončila Hana. „A nedívaj sa tak, vieš, že ja mám inú úlohu.“ dodala s úsmevom.